Máme matematiku. Ja viem, mal by som počítať a dávať pozor, veď maturita je tu čo by učebnicou dohodil... No ale keď sa mi nechce a nebaví ma to.....?
Mám šťastie, že sedím v poslednej lavici, takže mám celú triedu ako na dlani. Profesor sa nám akurát snaží natlačiť do hláv niečo o ohraničených funkciách... Nepoznám väčšiu zbytočnosť. Ale keď sa tak rozhliadnem po triede, nie som sám, komu to nič nehovorí...
Napríklad Karol vo vedľajšom rade. Niečo si kreslí po lavici a veľmi pochybujem, že je to graf.
Stano sediaci pred ním sa učí na nasledujúcu hodinu. Bifľoš... toto učivo ovládal podľa mňa dva mesiace po narodení...
Pozerám sa na Zuzku - so zasneným pohľadom smskuje. Žeby posielala vyriešený príklad profesorovi...?
Nakúkam cez plece predo mnou sediacej Janky, tiež „mobiluje"... práve niekoho šťuchla na facebooku...
Za Jožom sediaci Jano sa schováva za jeho statný chrbát a dojedá zvyšky žemle, ktorú nestihol zjesť cez prestávku. Sebec, ani odhryznúť nedá...
Aha, študijný referent našej triedy, ktorý by mal byť vzorom pre ostatných žiakov, číta knihu „Živí a mŕtvi" od Vlada Mináča. No čo, je to povinné čítanie, aspoň bude pripravený na slovenčinu. Veď aj to je maturitný predmet.
Takže keby som to mal zhrnúť, profesorovi venuje pozornosť asi len Mirka... a aj to len preto, že je doňho... :)
Booože, toľko strateného času... načo sa učíme takéto zbytočnosti, ktoré nikdy v živote nevyužijem...? Mohol som byť radšej niekde vonku s kamarátmi, alebo spinkať v teplučkej postieľke... alebo..... hmmm.... no určite by som tento čas vedel využiť lepšie. Na predošlej hodine som skoro zaspal a to je umenie. Veď skúste zaspať v telocvični...
No zbohom! Už je to tu, profesor sa ma niečo pýta a ja sa začínam potiť... ale čo to hovorí...? Nerozumiem mu, nechápem. Dobre počujem...? Píska nejakú melódiu? To čo má znamenať...? Som totálne zmätený. Ale niekde som tú melódiu už počul, je mi akási povedomá... a je stále hlasnejšia a hlasnejšia.......
Beriem do ruky mobil a vypínam budík... ležím a rozmýšľam... Aký je deň? Utorok? Tak aspoň niečo v tom sne sedelo... Idem sa ja teda poumývať, naraňajkovať, vyvenčiť Donka a šup-šup do práce - do reality. Aj keď niekedy by som sa rád vrátil do gymnaziálnych čias. Je zrejmé, že mi neostáva nič iné, len o tom naďalej snívať... a nielen o tom...