Náš zákazník stále nie je náš pán

Autor: Miroslav Markovič | 4.3.2012 o 18:42 | Karma článku: 8,54 | Prečítané:  1724x

Čo si myslíte, je nejaký rozdiel v kultúre nakupovania pred 30 rokmi a v súčasnosti...? Ako to fungovalo kedysi a ako to funguje teraz...?  

Pamätáte sa ako sme nakupovali pred rokom 1989? Vtedajšími „hypermarketmi" boli samoobsluhy, v rade na košík sme si počkali aj 30 minút a ešte na aký - malý drôtený... vozíky boli v obchodoch skôr výnimkou. Ak ste chceli kúpiť len nejakú drobnosť, nečakali ste na košík, pochopiteľne, ale išli ste priamo do obchodu, kde vás však hneď na začiatku vrátila späť do reality jedna z predavačiek s tým, že bez košíku do obchodu nesmiete. Prečo, to už nevysvetlila... jednoducho bolo také pravidlo. Že nemá logiku? Nevadí... Po týchto peripetiách ste sa konečne dostali do obchodu a nakúpili z bohatého výberu asi dvoch jogurtov, mlieko bolo len v igelitovom vrecku, chlieb len veľký (žiaden krájaný), z pečiva len obyčajné rožky a žemle a aj to nie vždy... viac ste toho aj tak kúpiť nemohli, veď kam by ste to dali, keď ste mali len malinký košíček...? Potom ste prišli k pokladni, kde ste si vystáli ďalších niekoľko minút. Pokladníčky totiž v tom neskutočnom rachote vtedajších pokladníc stihli ešte s kolegyňami prehodiť pár slov po maďarsky... A že vás za celý čas nikto nepozdravil a nespýtal sa, či niečo nepotrebujete...? V tom období normálny jav...

A súčasnosť...? Malé samoobsluhy vystriedali veľké obchodné reťazce a nákupné centrá... Na rozdiel od čias socializmu tam síce dostanete všetko na čo si spomeniete a nemusíte ísť do Tuzexu a zháňať bony... ale tam všetky výhody končia...

22 rokov po nežnej revolúcii a v časoch krízy a obrovskej konkurencie by sme očakávali, že sa o zákazníkov v obchodoch potrhajú... Milý úsmev, či záujem o zákazníka je aj dnes, žiaľ, stále viac výnimkou ako pravidlom. Pozdravu sa od predavača, či predavačky dočkáte len málokedy a v drvivej väčšine prípadov máte pocit, že dotyčná obsluhujúca je na nútených prácach... Keď sa opýtam: „Vy ste tu za trest?" Odpoveď väčšinou znie: „Skúste to robiť vy za tie peniaze." Nuž ale ja za to môžem, že nezarába podľa svojich predstáv...? Keď sa jej nepáči zárobok, nech to nerobí a nech nechá pracovať tých, ktorí chcú...

Potrebujete poradiť? Personál má síce na tričkách nápis „sme tu pre vás", avšak zrejme v inom zmysle slova... Väčšinou totiž nikoho nenájdete a ak aj náhodou máte to šťastie, dievčina, či mladík vám povie, že to nie je jeho oddelenie a že teda musíte nájsť toho, komu daný rajón patrí...

Chcete zaplatiť? Hľadáte teda funkčnú pokladňu. Že ich majú 20 a fungujú 3? Alebo v takom hypermarkete je 60 pokladní. Že svieti 10...? Úplne normálne... žiaľ... Prídete k pokladni a keď už chcete začať vykladať tovar na pás, pokladníčka na vás zakričí: „Končím, prejdite si k druhej pokladni!" Tak poslúchnete, prejdete k druhej pokladni, vyložíte tovar a poslušne čakáte. Keď ste už konečne na rade, príde zamestnankyňa obchodu s niekoľkými vecami, čo si chce kúpiť, položí ich pred kolegyňu, nech jej to nablokuje. Samozrejme bez toho, aby sa vás opýtala, či môže, či vám to nevadí... Toto konkrétne zažívam občas v Bille v Dúbravke. Tam stále žijú ešte v roku 1984, čo do obsluhy a správania personálu.

Urobili sme teda za posledných 30 rokov krok vpred? Prečo si obchodníci stále nevážia svojich zákazníkov? Dokedy ich necháme, aby s nami takto zametali...? Odpoveď je jasná a jednoduchá. Dovtedy, kým budeme u nich nakupovať. Možností máme predsa neúrekom... nakupujme teda tam, kde o to (a o nás) stoja...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.


Už ste čítali?